Kamenárstvo

Toto remeslo sa zaoberá spracovávaním rozličných druhov kameňa, a to tesaním, brúsením, hladením, rytím, prípadne i maľovaním a osadzovaním v rámci stavebných, cestárskych, dláždičských alebo sochárskych účelov. 
Pri ručnom spracovávaní kameňa sa ako základné nástroje používali kladivá, kliny, sochory a dláta. Pôvodní kamenári kameň i ťažili, čo bolo charakteristické pre ľudové kamenárstvo v sninskom regióne. 
Rozvoj kamenárstva nastal v období, keď obyvateľstvo sninského regiónu začalo prechádzať od salašníctva a pastierstva k pestovaniu poľnohospodárskych plodín a ich spracovávaniu. Zamerané bolo pritom hlavne na výrobu mlynských kameňov, mlecích kameňov – žarnovov, brúsok a osličiek. Začali sa tiež budovať mlyny – ich výstavba si, okrem iného, vyžadovala aj zhotovovanie mlynských kameňov, ktoré sa dali vyrábať iba z vhodného druhu pieskovca, predovšetkým zlepenca. 

Najstarší údaj o ich výrobe v sninskom regióne pochádza z roku 1728 z obce Zvala. Ďalšie ústne údaje sa viažu k obciam Ruské, Zboj a písomné k obci Zemplínske Hámre. Z obce Zboj pochádza i posledný vyrobený mlynský kameň (z obdobia 1. ČSR), ktorý je v súčasnosti uložený v Stakčíne. V spomínaných obciach sa vyrábali aj mlecie kamene – žarnovy. Zaujímavý je pritom údaj o bani na dolovanie „čierneho mramoru“ (rohovca), pravdepodobne na stavebné účely, z roku 1657 v chotári Čukaloviec. 

Kamenári zhotovovali i náhrobné kríže a náhrobné pomníky, predovšetkým židovské. Z 18. storočia pochádzajú jedinečné kamenné náhrobníky s trojramennými krížmi v obciach Topoľa a Ruské – diela miestnych kamenárov. V susednej obci Kolbasov sa zas na začiatku 20. storočia vyrábali židovské náhrobné pomníky (hebrejsky macevy) a pravdepodobne aj pieskovcové prícestné kríže – „božie muky“. Väčšina z nich ale vznikla v kamenárskych dielňach v susednej Haliči v dnešnom Poľsku. 

K rozvoju kamenárstva v sninskom regióne na prelome 18. a 19. storočia došlo v súvislosti s výstavbou zemepanských sídel. Zručnými kamenármi boli v tom čase majstri v Belej nad Cirochou, čo sa prenieslo i do obecného erbu – zobrazený je na ňom kamenár, ktorý spracováva kamenný stĺp (údajne ide o stĺpy, ktoré zhotovili pre sninský kaštieľ). Dielom kamenárov zo Sniny je zas kaštielik pri Morskom oku, dokončený v roku 1924. 
Rozvoj kamenárstva ako samostatného remesla podnietilo predovšetkým založenie železiarne v Jozefovej doline pri Snine. Priamo v osade sa tak vyprofilovali aj kamenári, ktorí začali vyrábať pieskovcové náhrobné kamene a „božie muky“ v kombinácii s odlievanými železnými krížmi. V roku 1869 pritom v Jozefovej doline pôsobilo päť kamenárov – Jozef Brečka (narodený v roku 1823 v Jozefovej doline), Juraj Brečka (narodený v roku 1843 v Jozefovej doline), Jozef Brečka (narodený v roku 1853 v Jozefovej doline), Michal Naščák (narodený v roku 1830 v Snine) a Jozef Naščák (narodený v roku 1831 v Snine). 
Na začiatku 20. storočia bolo v sninskom regióne sedem kamenárov – štyria v Snine a traja v Ubli. V druhej menovanej lokalite došlo k rozvoju kamenárstva najmä v súvislosti s otvorením kameňolomu, pričom tunajší kameň sa používal predovšetkým na výrobu židovských náhrobných kameňov; ako kamenári sa tu spomínajú Juzek Vondra, Peter Čop, Ján Bodnár a Izidor Úberal. V roku 1959 sa výrobou náhrobníkov zaoberali v Zemplínskych Hámroch Jozef Brečka a Štefan Sabo.  

Z miestneho pieskovca sa vyrábali i rôzne pomníky – pozornosť si zasluhuje najmä dnes už zaniknutý pomník bývalému okresnému náčelníkovi Júliusovi Durčinskému z roku 1933 (vytesaný bol v Ubli a osadený v sedle Ubčí nad Kalnou Roztokou). V chotári obce Zboj sa zas nachádza niekoľko pieskovcových pomníkov od tunajšieho kamenára Mikuláša Sičaka (vytesával do nich svoje ľudové básne). Azda najvýznamnejšou kamenárskou pamiatkou sninského regiónu je Kamenná cesta do Ruského sedla, vyhlásená za NKP – známa je i pod názvom Porta (Via) Rusica, pričom dokumentuje technológiu výstavby kamenných ciest v polovici 19. storočia. 

Kamenárstvo patrí v rámci Zemplína k rozšíreným remeslám. Jeho rozvoj súvisel predovšetkým s výstavbou honosných kaštieľov a hospodárskych stavieb. Pieskovcový kameň, rozšírený v sninskom a medzilaboreckom regióne, bol využívaný aj na výrobu žarnovov. Mimo sninského regiónu sa za najvýznamnejšie strediská ich produkcie považujú obce Borov a Čertižné v medzilaboreckom regióne. 

Pri výskume bolo remeslo historicky zaznamenané v desiatich obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je uvedené remeslo zdokumentované v ôsmich obciach sninského regiónu. Ide predovšetkým o výrobky s aplikáciou kamenárskej práce (mlynce – žarnovy na ručné mletie zrna alebo brúsky); najviac ich pochádza zo Sniny (9). 

Osobitnú pozornosť si zasluhujú hlavne predmety, dokumentujúce uvedené remeslo „ex situ“, a to predovšetkým „božie muky“ (Pčoliné, 1851; Veľká Poľana, 1852; Klenová, 1853 a ďalšie), židovské cintoríny (Snina, Topoľa, Runina, Veľká Poľana, Pčoliné a ďalšie) a NKP Kamenná cesta v Ruskom. 

Z tohto tradičného remesla sa postupne vyvinulo súčasné kamenárstvo, ktoré je zamerané na výrobu a inštaláciu náhrobných kameňov, úpravu hrobových miest kamennými doskami, prípadne na výrobu pamätných a informačných tabúľ. Oproti tradičným postupom a technikám sa dnes už využívajú moderné technológie a kamenný materiál rôzneho druhu, dovezený z rôznych kútov sveta. 
V Snine sa aktuálne tomuto remeslu profesionálne venujú štyria kamenári, spracovaním kameňa do podoby umeleckých diel sa v minulosti zaoberal Ľubomír Birka. 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete