Zámočníctvo

Toto remeslo sa zaoberá výrobou zámkov, kľúčov, stavebného a nábytkového kovania, železných truhlíc a rôznych úžitkových predmetov zo železa. Vyvinulo sa pritom z kováčstva. 
Zámočníci sa podľa národnosti majstrov a druhu výrobkov rozdeľovali na uhorských (vyrábali ostrohy, zámky či kľúče) a nemeckých (zhotovovali zámky, kľúče a iné železné úžitkové predmety). 

Najstarší údaj o zámočníkovi – kľučiarovi – pochádza z roku 1657 a obsahuje ho urbár humenského panstva; túto činnosť vykonával Ján Lakatoš v Snine. V roku 1686 zas Terézia Keglevičová oslobodila kľučiara Valentína Čemerného z Dlhého nad Cirochou od daňových povinností. V roku 1846 sa zámočník spomína i v Ubli (Vasiľ Gazovič) a v roku 1869 v Jozefovej doline (Edo Zaremba, narodený v roku 1842 v Jozefovej doline). 

Na začiatku 20. storočia v sninskom regióne pôsobili zámočníci v Snine (1) a Starine (1). 

Zámočníctvo na Zemplíne bolo sústredené najmä do väčších miest – Humenného a Michaloviec; odtiaľ sa potom rozšírilo aj do sninského regiónu. 

V rámci výskumu bolo menované remeslo historicky zaznamenané v piatich obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je táto činnosť zdokumentovaná v piatich obciach sninského regiónu. Ide predovšetkým o zámky, ktoré sa nachádzajú na dverách drevených chrámov v Hrabovej Roztoke, Kalnej Roztoke, Uličskom Krivom, Novej Sedlici (chrám bol premiestnený do skanzenu VM HE) a Zboji (chrám preniesli do skanzenu ŠM BJ). 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete