Voskárstvo

Táto činnosť sa nepovažovala za samostatné remeslo – väčšinou bola spájaná s medovnikárstvom či sviečkarstvom (v súvislosti so spracovávaním rovnakých surovín). 

Voskári vykupovali včelie plásty, pričom vosk vytápali v kotloch – kvôli stuženiu i skrášleniu doň pridávali benátsky balzam, terpentín, práškové pigmenty alebo belobu. 

Z vosku sa vyrábali pochodne, smolnice do kozubov, v drevených a sadrových formách boli odlievané plastiky, železnými i kostenými razidlami sa robili reliéfy. 

Voskové výrobky (votívne predmety, darčekové artefakty a podobizne) mali charakter ľudového výtvarného prejavu; voskári ich predávali na púťach a jarmokoch. 

Lisovaniu vosku zo včelích plástov sa venovali voštinári, sviečkari zas z vosku vyrábali rôzne druhy sviečok. 

Získavanie vosku z včelích plástov a jeho následné zužitkovanie – predovšetkým na sviečky – má v sninskom regióne dlhú tradíciu. Súvisí to s jeho použitím na osvetľovanie priestorov zemepanských sídel a na bohoslužobné účely v kostoloch a cerkvách. Keďže v minulosti bol vosk veľmi drahý, poddaní ho nepoužívali na osvetľovanie v domoch. 

Najstaršie údaje o získavaní vosku sa nachádzajú v urbári humenského panstva z roku 1612. Medzi každoročné povinnosti šoltésov a kňazov tak patrilo odovzdávanie 1 funtu vosku (čiže asi 0,46 l). Šoltési odovzdávali vosk v Čukalovciach, Hrabovej Roztoke, Kolbasove, Ladomirove, Parihuzovciach, Príslope, Pichnom, Runine, Ruskom, Snine, Smolníku, Stakčíne, Starine, Topoli, Uliči, Zboji a vo Zvale; kňazi zas odvádzali vosk v Dúbrave, Hostoviciach, Ladomirove, Pčolinom, Pichnom, Stakčíne, Šmigovci a Topoli. Samotní šoltési i kňazi s najväčšou pravdepodobnosťou nemuseli kvôli tejto povinnosti držať včely – vosk skôr získavali od poddaných. Poddaní vo všetkých obciach sninského regiónu pritom nemuseli odovzdávať vosk, ale desiatok z medu. 
Povinnosť odvádzania vosku zemepánovi trvala takmer 200 rokov, do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí. 

Na získavanie vosku z voštín sa pritom využíval dômyselný lis – voštinársky záboj. Keďže lisy mali väčšie rozmery, budovali sa pre ne samostatné domčeky bez povaly so šindľovou strechou a s vetrákmi na odvod dymu i pary. V rohu domčeka sa nachádzala pec s medeným kotlom na roztápanie voštín. Týmto procesom v horúcej vode v kotli a následným prelisovaním v záboji sa získaval čistý vosk; vedľajší produkt predstavovala voda z kotla, ktorá sa v minulosti využívala do kúpeľa (na reumou postihnuté nohy a ruky). 
Čistý vosk bol následne využívaný predovšetkým na výrobu sviečok, vrátane tzv. perlových sviečok, ktoré sa používali na magické i liečebné účely. 

Spomínaný voštinársky záboj sa ešte v 20. storočí nachádzal v obci Starina. Voskárom v Snine v roku 1959 bol Zoltán Walthauer.

Voskárstvo bolo rozšírené vo všetkých zemplínskych regiónoch. 

V rámci výskumu bolo uvedené remeslo historicky zaznamenané v 21 obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je toto remeslo zdokumentované v šiestich obciach sninského regiónu. Ide najmä o drevené a slamené úle; najviac zbierkových predmetov pritom pochádza z obce Stakčín (2). 

Sviečkarstvu v sninskom regióne sa v súčasnosti venujú Daniel Valko a Patrik Baloga v Belej nad Cirochou, ako aj Miroslav Buraľ v Stakčíne. 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete