Šindliarstvo

Toto remeslo sa zaoberalo výrobou drevenej strešnej krytiny – šindľa. V sninskom regióne bolo pritom rozšírené v obciach s výskytom dostatočného množstva ihličnatých drevín. 
Šindle sa vyrábali prevažne z jedľového dreva, výnimočne i z bukového dreva. Strom s rovným kmeňom sa narezal pílou na klátiky, ktoré mali dĺžku šindľov. Potom sa od stredu lúčovito štiepalo sekerou na hrúbku šindľa. Šindle sa ďalej strúhali obojručným nožom na strúhacom stolci. Do hrubšej hrany šindľa sa následne nožom vyrezal žliabok (žliabkovanie, fugovanie, paženie) na spájanie šindľov – do žliabku jedného šindľa sa zasunula úzka hrana nasledujúceho šindľa. 

V 20. storočí sa začali šindle vyrábať aj rezaním na pílach – šindliarkach. Takáto výrobňa šindľov je pritom známa z obce Runina – vznikla adaptáciou vodného kolesa zo zaniknutého vodného mlyna na rieke Ulička. Výroba už bola rýchlejšia, avšak trvanlivosť šindľov kratšia. 

V minulosti šindliarstvo tiež úzko súviselo s tesárstvom – príkladom je výroba drevených súsekov z dosiek šindľového tvaru, ktoré sa používali na uskladňovanie odevov a poľnohospodárskych plodín. 
Najstaršie údaje o výrobe šindľov v sninskom regióne sa zachovali v urbári humenského panstva z roku 1612. Medzi každoročné povinnosti poddanských domácností tak patrilo i odovzdávanie 500 ks šindľov, a to v obciach Hostovice, Kolbasov, Rozdiel (zaniknutá dedina pri Novej Sedlici), Ruské, Runina, Ruský Potok, Smolník, Telepovce (dnes Osadné), Topoľa, Zboj a Zvala; iba v Ruskom Potoku poddanská domácnosť odovzdávala po 250 ks šindľov, po 500 ks šindľov v tejto obci – ako jedinej – odovzdával i šoltés. Uvedená povinnosť pritom trvala takmer 200 rokov, až do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí. Ročne sa tak pre potreby sninského kaštieľa z obcí sninského regiónu dodalo napr. 14 425 ks šindľov (v roku 1691). 

Zachoval sa aj údaj z urbára obce Zvala z roku 1772 – podľa neho boli tunajší poddaní povinní každoročne vyrobiť voz šindľov pre vtedajšieho zemepána dediny, šľachtica Alexandra Sirmayho, a odviezť ich do Pozdišoviec. Z roku 1869 zas pochádza údaj o jedinom šindliarovi (ako remeselníkovi) z Osadného (Ján Štefan, narodený v roku 1800). 

V jednotlivých obciach sninského regiónu boli šindľami – okrem objektov zemepánov (kaštieľov, majerov a rôznych hospodárskych objektov) – pokryté iba drevené a murované sakrálne stavby. Domáca výroba šindľov sa však zachovala i naďalej, a to až do polovice 20. storočia. 

Na začiatku 20. storočia sa šindliarstvom zaoberali remeselníci v obciach Nová Sedlica (12) a Runina (6). 

V roku 1959 sa výrobou šindľov zaoberali remeselníci v obciach – Brezovec (Pavol Slivka), Nová Sedlica (Vasiľ Zimovčák), Parihuzovce (Andrej Cylip – bukové šindle), Strihovce (Michal Bandurič – bukové šindle), Zboj (Vasiľ Hricko – bukové šindle) a Zvala (Juraj Margitán). 

Postupným nahrádzaním šindľa inými trvanlivejšími krytinami jeho výroba upadala. V súčasnosti sa zredukovala už len na výrobu pre vlastnú potrebu, resp. na rekonštrukčné práce na historických pamiatkach. 

Šindliarstvo na Zemplíne je späté s miestami s výskytom dreviny, vhodnej na výrobu šindľov. Tie sa vyrábali predovšetkým z jedle bielej, menej z buka lesného. Ťažisko rozšírenia preto predstavoval sninský a medzilaborecký región, okrajovo i humenský a sobranský región. Niektoré panstvá si pritom zabezpečovali vlastných šindliarov (napr. Vinné). 

Počas výskumu bolo remeslo historicky zaznamenané v 14 obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je remeslo zdokumentované v jednej obci sninského regiónu. Konkrétne ide o nôž na vyrezávanie šindľov z Kolbasova. 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete