Salašníctvo

Toto remeslo sa zaoberá chovom oviec na vlnu a mlieko na salašoch. V minulosti pritom predstavovalo charakteristickú činnosť prevažnej časti obyvateľstva sninského regiónu – rozšírili ju tu Rusíni počas valašskej kolonizácie. 

Ovčiarske pastierstvo – „salašníctvo“ – bolo zároveň jedinečnosťou sninského regiónu, čo sa prenieslo aj do najstaršej známej pečate mesta Snina, kde je zobrazený pastier s ovečkami. 

Tradičný salaš tvorila drevená koliba a ohrada, kde ovce trávili noc, čiže košiar alebo košarisko. Salaš riadil bača (juhás), ktorý rozdeľoval prácu pastierom a honelníkom (nováčikom na salaši). Valasi (tak sa všeobecne hovorilo ľuďom, pracujúcim na salaši) žili na salašoch, ďaleko od ľudských obydlí, od jari do jesene, iba na zimu zaháňali ovce dole, do dedín. Keďže podstatnú časť roka boli odkázaní sami na seba, prejavovalo sa to aj v ich zručnosti vo výrobe, hlavne však v estetickom zdobení riadu, s ktorým pracovali. 

Uvedené motívy sa dodnes zachovali na zdobených črpákoch (nádoby na pitie žinčice), varechách, geletách (nádoby na uskladnenie a prepravu bryndze, používali sa však aj pri dojení), zdobených valaškách (balťa; slúžili na opieranie sa pri pasení v ťažkom teréne i na rúbanie dreva, resp. na ochranu pred medveďmi a vlkmi) a formách na syr a oštiepky

V literatúre sa pritom zachoval údaj o výrobe črpákov v Pichnom. 
Valach sa dal poznať i na základe viacprackového koženého opasku (čerez), zdobených káps či iných predmetom dennej potreby. Medzi ich typické výrobky patrili hudobné nástroje – napr. rôzne píšťaly, gajdy, v tomto regióne to bola predovšetkým trembita. 

Najznámejší produkt salašníctva pritom predstavuje bryndza (nesolený ovčí syr, ktorý sa nechá vyzrieť, potom sa nasolí a vaľká do hrúd – tak sa kedysi robila tvrdá bryndza, lebo nebol známy spôsob výroby dnešnej, mäkkej bryndze) a žinčica (nápoj, vyrábaný zahriatím srvátky, ktorá vzniká ako vedľajší produkt pri zrážaní mlieka syridlom). Pre okolie Sniny bol charakteristický horkastý druh bryndze, známy pod názvom príkny (horký) syr. Najstarší nepriamy údaj o bryndzi zo sninského regiónu pochádza z roku 1492 – je to zmienka o Valachovi zo Sniny, ktorý sa volal Bryndza a bol členom zbojníckej družiny Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej. 

Salašníctvo sa na Zemplíne rozšírilo prostredníctvom valašskej kolonizácie od 14. storočia. Z regiónu pochádza i prvá zmienka o Valachoch na Slovensku (1337, Koromľa). Osídlili predovšetkým hornaté časti severného Zemplína, pričom sa riadili valašským právom – ním sa riadilo aj viac ako 130 osád na Zemplíne. 
Rozšírené bolo predovšetkým v sninskom, medzilaboreckom a sobranskom regióne, okrajovo zasahovalo i do vranovského regiónu. 

Počas výskumu bolo remeslo historicky zaznamenané vo všetkých obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je toto remeslo zdokumentované v šiestich obciach sninského regiónu. Ide predovšetkým o gelety, nožnice na ovce a trembity; exponáty pochádzajú z Dary (1), Ladomirova (1), Novej Sedlice (3), Ruského (1), zo Sniny (2) a Stakčína (1). 

Najcennejší salašnícky exponát predstavuje posledná originálna trembita zo sninského regiónu, pochádzajúca z Novej Sedlice (umiestnená je v expozícií SNM – MUK). 

Regionálnou zaujímavosťou sú tiež črpáky tzv. východoslovenského typu – vyrobené boli z jedného kusa dreva. Zo sninského regiónu sa ale nezachoval žiadny takýto zbierkový predmet. 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete