Kováčstvo

Ide o remeselnú výrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a tepelného spracovania kovaním. Uvedené remeslo pritom patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie. 

Kováčstvo v podobe malovýroby si udržalo svoj význam až do nástupu priemyselnej výroby. Od tých, ktorí sa chceli tomuto remeslu venovať, sa pritom vyžadovalo určité osobitné školenie, zručnosti a schopnosti. Kováči popri kovaní ovládali aj podkúvanie koní, niektorí vďaka znalosti koní vykonávali i funkciu miestnych zverolekárov. 

Kováčstvo sa vykonávalo vo vyhniach (išlo o samostatné stavby). V nich boli realizované všetky výrobné operácie, ktoré mali – v spôsobe obrábania železa za studena – spoločné črty so zámočníctvom. Kováčske vyhne mali pritom zväčša dva priestory – jeden uzavretý, vnútorný, a druhý vonkajší, otvorený, s prestrešením (tvorila ho predĺžená strecha vnútorného priestoru). Tento vonkajší priestor slúžil na podkúvanie koní. Vnútornému priestoru dominovalo ohnisko a kováčsky mech, ktorým sa vháňal vzduch do ohniska, a to kvôli dosiahnutiu požadovanej teploty plameňa. Materiál sa pritom nahrieval na priamom ohni na teplotu, pri ktorej ho bolo možné spracovávať kovaním. Vyhňa bola tiež vybavená množstvom špecifických nástrojov – popri ohnisku a kováčskych mechoch rôznych typov a konštrukcií išlo najmä o kladivá, kliešte, nákovy, pilníky, sekáče, priebojníky, zveráky, vŕtačky, brúsky, závitnice či náradie na podkúvanie. Všetky tieto predmety mohli mať viacero podôb – podľa účelu, na ktorý sa používali. 

Kováčske výrobky nachádzali uplatnenie v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. V počiatkoch to boli napr. nože, zbrane alebo šperky; v 19. a prvej polovici 20. storočia sa kováčstvo vo vidieckom prostredí zameriavalo na podkúvanie ťažného dobytka, výrobu a opravu poľnohospodárskeho náradia (motýk, položelezných pluhov, vidiel či lopát), nástrojov pre drevorubačov (sekier, reťazí, štipákov) a remeselníkov, dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek alebo saní), kovaných prvkov stavieb (mreží, okeníc, dverí, kovaní dverí a okien či petlíc), ako aj na opravy rôznych ďalších železných predmetov, kovaní a mechanizmov. 

Najstaršie údaje o kováčoch v sninskom regióne sa zachovali v urbári humenského panstva z roku 1612. Konkrétne pôsobili v Kolonici (Kovač Vasiľ), Snine (Kováč Peter – libertín), Pichnom (Kováč Jacko) a Dlhom nad Cirochou (Kováč Mikoš). V roku 1828 bol v Snine kováčom Ján Doner, v roku 1853 túto činnosť v Zboji vykonával Juraj Megela. V roku 1869 boli kováči zaznamenaní v Čukalovciach (Vasiľ Luka, narodený v roku 1824 v Čukalovciach), Dúbrave (Juraj Biga, narodený v roku 1828 v Dúbrave), Hostoviciach (Matyaš Klapka, narodený v roku 1840 v Čechách), Klenovej (Michal Kuľo, narodený v roku 1823 vo Zvale), Osadnom (Juraj Holup, narodený v roku 1830), Ruskom (Ján Palida, narodený v roku 1835 v Luhu, Poľsko), Smolníku (Juraj Roháč, narodený v roku 1800 v Zbojnom), Snine (Ján Grundza, narodený v roku 1835 v Stankovciach; Ján Lapšanský, narodený v roku 1830 v Humennom; Karol Lapšanský, narodený v roku 1845 v Snine; Gábor Remesnik, narodený v roku 1853 v Snine; Vilmos Kazimer, narodený v roku 1816; Michal Remesnik, narodený v roku 1830 v Hostoviciach), Starine (Milo Hasuľak, narodený v roku 1819 v Belej nad Cirochou), Stakčíne (Jozef Dobranský, narodený v roku 1840 v Strážskom; Peter Šandor, narodený v roku 1823 v Krásnom Brode), Ubli (Juraj Peštik, narodený v roku 1817; Ján Keles, narodený v roku 1820 v Ubli; Andrej Remesnik, narodený v roku 1820 v Snine), Uliči (Juraj Potucki, narodený v roku 1843 v Uliči), vo Veľkej Poľane (Peter Gombodas, narodený v roku 1838 vo Veľkej Poľane; Jozef Rudžik, narodený v Sanoku, Poľsko) a Zvale (Jánoš Štok, narodený v roku 1841 v Topoli). V uvedenom období ďalší kováči pracovali ako zamestnanci železiarne v Jozefovej doline. 

Na začiatku 20. storočia kováči ako remeselníci pracovali v Belej nad Cirochou (2), Dlhom nad Cirochou (5), Kalnej Roztoke (1), Novej Sedlici (1), Pčolinom (2), Príslope (1), Smolníku (1), Snine (5), Starine (5), Stakčíne (7), Topoli (2), vo Veľkej Poľane (1), v Ubli (4) a Uliči (2). 

V rámci výskumu bolo toto remeslo historicky zaznamenané v 24 obciach sninského regiónu. V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je remeslo zdokumentované v 13 obciach sninského regiónu. Ide predovšetkým o kováčske mechy, nákovy, kladivá, kliešte, vratidlá, vrtáky, náradie na podkúvanie, kľúče či tvarovacie želiezka; najviac zbierkových predmetov pochádza zo Smolníka (92), z Veľkej Poľany (66), zo Sniny (22), Stakčína (22), z Ruského (10), Uble (3) a Kolbasova (15). 

Vo VM HE sa nachádza takmer kompletný sortiment kováčskych nástrojov a vybavenia kováčskej vyhne z obce Smolník (odkúpené to bolo od Petra Ruščanského a Jána Hamara). 

V súčasnosti sa v sninskom regióne zachovali pôvodné kováčske vyhne v obciach Runina, Stakčín (z roku 1898; prenesená v roku 2018 z obce Kolbasov), Zboj a Zemplínske Hámre (súčasť HNCH). V skanzene SNM – MUK sa zas nachádza kováčska vyhňa s vybavením zo Stariny. 

Rozšírenie remesla v sninskom regióne:

Edit Delete